Dospelosť môžeme definovať ako vedomie zodpovednosti za svoje činy a ich dôsledky. Zodpovednosť za svoje zdravie znamená ochotu naučiť sa o seba starať bez ohľadu na fyzický vek či zdravotný stav, predchádzať rizikám. Na vzniku tzv. civilizačných ochorení (akými sú infakrt, cukrovka, obezita a pod.) sa podieľa mnoho faktorov, ktoré na seba vzájomne pôsobia a ovplyvňujú sa. Vývoj ochorenia však nie je len o správnej liečbe lekárom. Výskumy preukázali, že naša schopnosť zmeniť svoje myslenie a postoje ku zdraviu mení náš zdravotný stav. V rámci civilizačných ochorení je dôležité zamerať pozornosť nielen na rizikové faktory ich vzniku, ale aj na možnosti zmeny rizikového správania sa v našom sociálnom prostredí skôr, ako pôsobením tohoto prostredia „v spolupráci“ s našou genetikou vôbec dôjde k rozvoju ochorenia. Je zjavné, že riziko ochorenia stúpa s každým pribúdajúcim rizikovým faktorom, ale pri ich vysokej koncentrácii sa riziko zvyšuje obzvlášť výrazne. A aj napriek tomu, nie vždy a nie u každého. Práve preto je možné rizikovými faktormi vysvetliť len asi 50% civilizačných ochorení.

Ako máme v rukách svoje zdravie?

1. Začnime premýšľať o sebe inak Mozog je aj pokročilom veku rovnako formovateľný prostredím a naším správaním ako v mladosti. Teda nie sme starí na to, aby sme sa naučili niečo nové a zmenili čo potrebujeme. Celé naše telo riadi mozog. Ako hlavný šéf zodpovedá za všetko, čo naše telo robí, cíti, vníma. Skúste si na sebe viac všímať to, čo je dobré, funguje a nielen nedostatky a obmedzenia. Ako premýšľate, tak Váš mozog „šéfuje“ – ak vnímate pozitíva, aj on ich podporuje, ak vnímate nedostatky, ešte ich znásobí. Kto je spokojný s málom, je šťastnejší ako ten, kto má veľa ale stále vidí iba to, čo ešte chýba.

2. Majme dosah na svoje zdravie Nikto z nás nemá všetko a platí to aj o zdraví. Komu slúži to telesné, možno nemá až tak dobré vzťahy, alebo ho trápi niečo iné. Aby sme mali kontrolu nad svojím zdravím, mali by sme nad ním pouvažovať troška „inak“ ako doteraz. Moje zdravie je moja spokojnosť so sebou a s mojou starostlivosťou o seba. Moje telesné zdravie je moja spokojnosť s tým, ako mi slúži moje telo v mojom veku, ako spím, jem, hýbem sa, dýcham…A keďže je moje, JA sa o neho starám. Už neplatí, že za zdravie jedinca zodpovedá štát (čo platilo do roku 1989). Nie lekári sa majú o mňa postarať ale JA s ich pomocou. Skúsme o svojom fyzickom zdraví popremýšľať inak, ako doteraz – s čím som spokojná a s čím nie som? Čo som spravila preto, aby som mohla byť s ním spokojná? Ako som sa O SEBA POSTARALA? Nečakám, že niekto iný sa postará o moje fyzické zdravie namiesto mňa? Okrem fyzického zdravia sa často spomína to psychické. Skúsme tu vynechať riešenie vážnejších jeho zlyhaní, akými sú depresie, demencie a pod. Zamerajme sa na to najdôležitejšie z neho a to je spokojnosť so sebou. Znie to jednoducho, no realita je zložitejšia. Kto je spokojný, nevníma žiadnu záťaž teda stres. Stres nie sú situácie, v ktorých sa nachádzame, ale spôsob, ako o nich premýšľame. Veru, znova sme pri zmene premýšľania. Dajme si príklad ako to funguje: Ak by som Vás v tejto chvíli vyzvala, aby ste prestali čítať tieto riadky a vybrali sa na hodinovú prechádzku, každý z Vás (a jeho šef mozog) by o tejto situácii premýšľal inak. Niekto by sa potešil, že môže ísť von, niekto by sa rozhorčil, že je tak unavený že je to hlúpy nápad a mnohých iných by napadlo mnoho iných myšlienok. Situácia je však pre všetkých rovnaká, ale každý sa ROZHODOL o nej premýšľať po svojom. Naše premýšľanie je zvykové (a zlozvykové), veď už roky to robíte takto, prečo to meniť. Dôvodom by mala byť snaha BYŤ SPOKOJNÝ SO SEBOU. Ak sa rozhodnem sedieť a ľutovať sa, pretože som nespokojná, je to moje rozhodnutie. Ak sa rozhodnem s tým niečo spraviť, tiež som za to zodpovedná ja. Nie vždy môžeme zmeniť situáciu, v ktorej sme ale vždy môžeme zmeniť spôsob, ako o nej premýšľame. Je to však veľmi ťažké, ísť proti svojim zvykom. Ako sa vraví, zvyk je železná košeľa.

3. Upracme si vo vzťahoch Každý z nás potrebuje mať okolo seba ľudí, s ktorými môže hovoriť o tom, čím žijeme. Mať ich rád a vnímať, že aj oni nás majú radi. Aj o vzťahy sa treba starať, menia sa práve tak, ako my v priebehu času. Vzťah k inému potrebuje starostlivosť vo forme venovania nášho času tomu druhému. JA SA ROZHODUJEM, KOMU A ČOMU VENUJEM ČAS. Alebo na čo ním mrhám. Moje rozhodnutie komu čas venujem súvisí s mojím rozhodnutím, kto je pre mňa dôležitý. Venovať čas znamená nielen byť s danou osobou, hovoriť s ňou, ale aj premýšľať o nej, starať sa o ňu. Niekedy ten druhý vníma náš vzťah inak ako my. Nemáme dosah na to, ako o svojom čase rozhoduje niekto iný, ale mali by sme zvážiť komu venujeme ten náš. Vzťahy máme nielen s inými ale aj sami so sebou. Mám sa rada? Koľko času venujem starostlivosti o seba, premýšľaním o sebe? Rozhodla som sa mať vzťah s Bohom? Koľko času Mu venujem (rozhovoru, premýšľaniu)?

Naše zdravie pripomína prepojené olympijské kruhy. Tými kruhmi sú genetika, naše rozmýšľanie o sebe, naše rozhodnutie sa o seba starať, naše vzťahy, nečakané situácie v živote. Ich prepojenie ich robí odolnými. Jednotlivé „kruhy“ v nás vyvažujeme zodpovednosťou sami za seba. Toto naše rozhodnutie nám dáva šancu žiť spokojný život. Prajem Vám zdravie a odvahu rozhodnúť sa žiť spokojne.